

Odriekaného chlebíka najväčší kus
V touchIT pokračujeme aj v blogoch, ktoré vznikajú predovšetkým počas našich ciest. Ako prvá takáto reportážna cesta bola so spoločnosťou Panasonic do Frankfurtu nad Mohanom. Je to finančné centrum Nemecka, v centre nájdete mrakodrapy ako v New Yorku a my sme tu pobudli dva dni. Všetko prebiehalo normálne, až prišla cesta späť. Na letisko som sa pobral s poriadnym predstihom, lebo som si chcel za nalietané míle u leteckej spoločnosti Lufthansa kúpiť niečo v ich obchode. Vedel som, že majú vzorkovú predajňu práve tu na letisku a kúpiť si to v kamennej predajni je jednoduchšie a lacnejšie ako objednávať a platiť kuriéra. Navyše, u Lufthansa mám ešte stále status Frequent Traveller, čo ma oprávňuje na vstup do ich salóniku pre cestujúcich triedy biznis. To v preklade znamená, že máte čo jesť a piť, je tu internet a pokoj. Chcel som všetko naplno využiť, tak som na letisko šiel s trojhodinovou rezervou.
Nemci berú svoju prácu smrteľne vážne, to vieme všetci. Na letisku sa to prejavovalo predovšetkým pri bezpečnostnej kontrole. Ja stále na reportážne cesty chodím v plnej poľnej, teda ruksak plný elektroniky – statív, kamera, fotoaparát, blesk, mikrofón, rôzne adaptéry a pod. Pri kontrole na letisku som teda vyložil svoje vecičky do štyroch prepraviek a čakal, čo sa stane. Zo štyroch prepraviek skončili tri v špeciálnom režime. Nevedel som, čo to bude znamenať, ale za chvíľu som to pochopil. Ocitol som sa v miestnosti s dvoma analyzátormi, kde zamestnanec prezrel všetku moju foto a video výbavu. Kázal mi s fotoaparátom a kamerou urobiť záber práve na neho a hneď skontroloval, či sú zábery verné. Tašku a tiež úplne všetky prístroje potom otrel jemnou handričkou a tú vložil do analyzátora. Čo presne analyzoval, to neviem, ale po chvíli sústredeného sledovania budíkov skonštatoval, že som v poriadku. Všetko trvalo od začatia kontroly asi 20 minút a prebiehalo na vysokej profesionálnej úrovni, aj s patričným úsmevom. Za mnou v miestnosti s analyzátormi sa už medzi tým vytvoril pekný rad novinárov, ktorí boli spolu so mnou na rovnakej akcii. Bolo jasné, že všetci majú foto výbavou so sebou a čaká ich rovnaký proces. Dnes sa už novinárska práca bez toho robiť ani nedá.
Dobre, tak som za kontrolou a teraz rýchlo do toho vysnívaného obchodu, kde som chcel minúť svoje ťažko nalietané míle. Pýtal som sa na informáciách a prišiel na to, že tento obchod je umiestnený ešte pred bezpečnostnou kontrolou, teda vo verejných priestoroch letiska. Nuž, čo teraz? Napadlo ma, že by sa to dal využiť práve salónik pre cestujúcich triedy biznis, kam som medzitým aj vošiel. Tu majú totiž odkladacie priestory na batožinu, ktoré sa dajú zatvoriť na kľúč a sem som dal všetku svoju foto/video výbavu. Následne som opustil „bezpečný“ priestor a vyšiel von.
Podobné články

Slováci hľadajú lacné letenky a boja sa o batožinu

Na dovolenke aj pracovnej ceste: Cestujte bezpečne s prekladačom Vasco
